Životné osudy zavedú človeka často krát na cesty očakávané i nové, k ľuďom na ktorých zabudnete do dvoch dní alebo sa s nimi stretnete po rokoch a zistíte, že puto vytvorené spred rokov je pevné a vy sa neviete dokecať o tom čo bolo, čo je, či bude. Povedzme si pravdu, takéto vzťahy sú veľkou vzácnosťou a vlastníci môžu byť právom hrdí. Prečo píšem o priateľstvách, keď mám cestovať? Sám neviem, možno ide len o podvedomú asociáciu.
Vždy som chcel navštíviť mesto preslávené soľou a Mozartom. Zhodou okolností sme boli spolu s ďalšími skvelými známymi pozvaní navštíviť manželkinu priateľku na rakúsky vidiek. Vidiek so zelenými upravenými lúkami, panenským vzduchom, živočíšnym odérom doplnený badateľnou ľudskosťou miestnych.
Ešte mierne odbočím a pripomeniem návštevu benediktínskeho kláštora v Melku, ktorý sme navštívili cestou do Mosendorfu (naša cieľová stanica). Monumentálnosť stavby pozorovateľnú už z diaľky dopĺňa baroková pompéznosť areálu kláštora z jeho nádvorí, či vnútorných priestorov. Kláštor bol založený vraj už v roku 1089. Priestormi kláštora prechádzate spolu s ďalšími mnohými turistami, avšak aj napriek masovosti počtu návštevníkov sa viete zastaviť, privrieť oči a vlastnou, aj keď možno skreslenou, fantáziou si predstaviť približný dobový obraz miesta, v dišputách prechádzajúcich sa mníchov či znejúci gregoriánsky chorál prichádzajúci odkiaľsi z bočnej kaplnky.
Pri prehliadke všetkej tej materiálnej nádhery sa môžu objaviť rôzne pocity súvisiace s opodstatnením toľkej honosnosti v danej komunite. Ale nechcem posudzovať. Vzhľadom na skutočnosť, že sme nemali veľa času, sme sa nevydali do vnútorných priestorov kláštora. Brázdiac zákutia komplexu sa mi pred očami stratil človek, ktorého som zo záujmu už nejaký čas sledoval. Niežeby bol niečim navonok tak výnimočným, len ma zaujal jeho fotoaparát. Nebyť jeho náhleho zmiznutia z môjho dohľadu, ani by som sa nedostal bočným vchodom do hlavného kostola kláštora a so zatajeným dychom nesledoval barokovú oslavu Boha. Popísať genia loci tohoto miesta je veľmi zložité a na druhej strane aj zbytočné. Niekedy stačí jednoducho cítiť a byť pritom ticho.
Z poznávacej zastávky sa konečne dostávam na spomínaný vidiek, kde je všetko akoby esteticky dotiahnuté, presné a milé zároveň. Dedinskej pohode s výhľadom na asi 10 kilometrov vzdialené Alpy neuberalo na intenzite ani blížiace sa daždivé počasie.
Naopak, asi to tak malo byť, že počas nasledujúcich pár dní som mal v rámci čumenia do okna s očakávaním konca dažďa, popri reality show v nemčine (v ktorej mimochodom rozumiem len zopár, aj to nepotrebných výrazov) a neustálom servírovaní jedla čas na zamýšľanie sa o jednoduchosti i zložitosti života, význame oplotenia domov a potreby stavať trojpodlažné domy pre troch ľudí. Nasledujúce tri dni pršalo a to už bolo príliš veľa času na premýšľanie i na reality show. Ale cítil som, že hádam čoskoro sa to podarí a dostaneme sa čo najskôr aj ku spoznávaniu dedinky, alebo skôr osady. Tá nám však i napriek jej neveľkosti ponúkla viacero príjemných zastavení pri rybníku s detskými preliezkami, obore a veľkostatku, z ktorého nás počastovali úsmevom a všetkými možnými zvieracími zvukmi zároveň, prírodné scenérie nevynímajúc. Samozrejme, že v tomto príbehu nešlo len o spoznávanie nových miest, prvoradé boli osobné stretnutia a niekedy i nevyslovené spomienky prikryté malým úsmevom. Ale i napriek tomu som sa ako pridružená persóna najviac tešil na Salzburg. Mesto opisované často len v superlatívoch. Aj keď od nášho príchodu bola vyhliadka na návštevu tohoto mesta permanentne zahmlená, prišlo ráno a vystúpili sme v Soľnohrade.
Návštevníka upúta asi najviac staré mesto oddelené od ostatných častí riekou Salzach. Už prvé kroky naznačia, že všetko čo v meste v najbližšej dobe prežijete bude pravdepodobne spojené so slávnym Amadeom a takisto i s najzachovalejším stredovekým hradom v strednej Európe. Krátkymi uličkami sme sa popri miestnych štýlových obchodoch a galériách dostali na hlavné námestie, v tom čase upravené pre potreby hudobného festivalu konaného na počesť slávneho skladateľa. Z okolitých budov a stavieb bolo cítiť bývalú slávu prosperujúceho obchodného mesta.
Atmosféru turistického centra vhodne dopĺňal aj drobný jarmok so suvenírmi priamo na námestí. Pár krokmi sme sa dostali na veľmi zdobný cintorín odkiaľ viedla cesta do tamojších katakomb, ktoré sa však nachádzali nezvyčajne na vyvýšenom mieste, vysekané v brale nad cintorínom. Okrem skutočnosti, že to boli katakomby, to miesto ničím iným nezaujalo, teda aspoň mňa. Cestu na hrad sme si poctivo odkráčali po svojich (núkala sa i možnosť nechať sa vyviezť zubačkou).
Prehliadka hradu a expozícií bola spojená i s poruchou audio sprievodcu a hmatateľným pocitom, že spolu s vami je tu ďalších tritisíc návštevníkov, ktorí sa chcú taktiež odfotiť ako vy sám. Všetko to však boli prehliadnuteľné drobnosti a toto miesto, či mesto som si vychutnával naplno. Zubačkou späť do útrob starého mesta, obed v štýle kebab pri podzemných garážach a jemne krkolomnou cestou späť do základného tábora. Cestou späť sa nachádzajú viaceré rozľahlé jazerá, z ktorých sme navštívili Mondsee a Attersee. Sú to presne tie miesta, o ktorých je zbytočné rozprávať, treba sa ich nadýchnuť a prežiť (viď nižšie).
Konce príbehov sú akýmisi zvláštnymi kapitolami a preto tento radšej vypustím a na odľahčenie spomeniem azda len hot – dogovú párty v bratislavskej Ikei….
Celá debata | RSS tejto debaty