Je to nesporne turistická záležitosť, avšak pravdupovediac by som si to nenechal utiecť, len kvôli tomu, že je tam neskutočne veľa turistov. Áno, myslím tým pôvodné antické mesto Pompeje (tal. Pompei, lat. Pompeii), ktoré sa 24. augusta roku 79 stratilo z povrchu zemského. Príčinou tragédie bola erupcia sopky Vezuv (taliansky Monte Vesuvio). Ako Pompeje, tak i Vezuv ležia neďaleko tretieho najväčšieho mesta Talianska Neapola, ktoré obmýva Tyrrhenské more.
Obe lokality sú prístupné priamo z diaľnice, takže problém s dopravou nie je. Trochu to zakolíše akonáhle budete vystupovať pred bránami Pompejí, kde nemožno zaparkovať. Menší trh so suvenírmi a open air reštaurácie nemožno prehliadnuť. Hluční, ale zato príjemní predajcovia, ktorí by vám predali snáď aj rodičov, po zjavnom nezáujme prestanú naliehať a vy sa môžete koncentrovať na kúpu vstupeniek. V našom prípade šlo o celkom zábavných dvadsať minút postávania v rade, kde sme spolu s ďalšími naivnými turistami čakali na neviem čo? Kto nemá široké lakte si musí počkať. Aha, samozrejme, že sa vám môže ujsť nejaká tá poznámka na vašu osobu najčastejšie od talianskych sprievodcov, ale cieľ je jasný – získať lístky a nenechať sa ďalších dvadsať minút utláčať v dave ľudí a nič z toho. Pri vstupe nás už čakal otec nášho talianskeho sprievodcu, ktorý je zhodou okolností lektorom v Pompejách.
Moja manželka sa venovala nemeckému výkladu, zatiaľ čo ja som sa nepozorovane vrhol do fotografovania, takže vám z toho výkladu nesprostredkujem skoro nič, ale zasa na druhej strane všetko vám povedia tam.
Mesto dávne, smutné i pompézne zároveň…všade plno turistov, avšak stačí sa len vybrať mimo vyznačených sprievodcovských trás a v kľude a tichu môžete nasávať atmosféru antickej prítomnosti, pôvodný prepych a pritom si ešte precvičíte vlastnú predstavivosť. Keď jete niekde v areáli nejakého domu, o ktorom vypovedá len jeho popisné číslo, zloženú žemľu, rozprávate sa a premýšľate ako to tu asi vyzeralo v časoch, keď mesto ešte žilo. V tom Vás preberú miestne mravce a zo snenia sa stáva celkom zábavná príhoda obyčajných turistov.
Miestami, mimo spomenutých turistických chodníčkov, je úplnou samozrejmosťou, že stretnete voľne ležiacich psov rôznej rasy, vyznania a pod. Nič nerobia, len ležia… iba jeden strednej veľkosti z ničoho nič zaútočil na takého domového štupla a chudák jeho pán tak komicky padol. No vyzeralo to na nepríjemný pád medzi dva veľké kamene, čo v minulosti slúžili ako prechod pre chodcov (nakoľko na cestách v Pompejách úplne bežne tiekla voda). Odporúčam tiež pevnejšiu obuv, nakoľko sú cesty a chodníky v Pompejách už trochu staršie. A mimochodom, netreba sa obávať o nedostatok pitnej vody. O návštevníkov je postarané formou malých vyvieracích staníc s pitnou vodou.
Čím ma Pompeje zaujali? Myslím, že skutočnosťou akým spôsobom sa nám dochoval obraz antického mesta, zvláštnym podaním histórie a samozrejme svojou fotogenickosťou. Jedinečnou schopnosťou vtiahnuť človeka do diania minulosti. Je to turistický kolos so všetkým čo k tomu patrí. Genius loci, kvalitní sprievodcovia, servis, suveníry …. .
Uťahaní po štvorhodinovej opekanici na slnku sa vyberáme smer Vezuv. Pre zvýšený štandard ponúkaných turistických služieb sa dostanete autobusom takmer k vrcholu jedinej aktívnej sopky na európskom kontinente. Očakávané prekvapenie sa potvrdilo a vonku bolo namiesto 32 iba príjemných 20 stupňov. Niet sa čo čudovať, keď nadmorská výška je 1279 m nad morom.
Spôsobom jedinečne typickým pre nášho vedúceho zájazdu a majiteľa cestovky (toho som doteraz zámerne nespomínal. Je to tak lepšie) sme si v panike zabezpečili všetko potrebné na výstup k hore. Stánky, toalety…ale k tomu sa ešte vrátim. Hneď za prvou bránou Vám úctivo ponúkajú turistické palice, avšak cestou späť si treba uvedomiť, že v Taliansku sa platí ozaj za všetko a tak treba prispieť na servis palíc. Cestička na vrchol je však neskutočne prašná, najmä ak sa v blízkosti nachádzajú šialené deti s potrebou zvíriť všetok prach na Vezuve.
Po chvíli je ale človek odmenený prvým darom, ktorým je nádherný výhľad na Neapol. Vo vlasoch jemný a príjemne ochladzujúci vánok. Oči mierne prižmúrené kvôli lietajúcemu prachu a zamierené na Neapol….hmmm. S týmto pocitom sa dá potešiť aj s odstupom času. Len tak ľahko nepominie, uchová sa Vám, či už sám, alebo v asociácii na niečo iné.
Kde by ste čakali maximálne lanovku, v Taliansku, konkrétne na Vezuve sa dočkáte fiatky. Po prašnej ceste, kde aj s dobrou obuvou prehrabujete ako kura na dvore, si to šinie malá ledva po kope držiaca fiatka. Ale dajme tomu, berieme to ako spestrenie turistickej atrakcie, za ktorú sme si zaplatili. Čiže akýsi bonus k zážitku.
Na vrchole je to už len akýsi vzlet spôsobený nevedno čím. Nepohybujete sa po vlastných nohách, nadnášate sa. Obdivovali sme každé zákutie tohto monumentu, tohto obra, ktorý je schopný naozaj veľkých vecí. O ktorom sa rozpráva, píšu básne a skladajú piesne. Vezuv je pojem – je to sopka, činná sopka.
Výhľad na Neapol sa rozšíril, vzduch bol čoraz väčšmi čistejší, studenší, no o to príjemnejší. Jeho kráter pôsobil ako akási čierna diera, priestor nula, z ktorého sa sem tam ešte stále dymí. To vám pripomína, kde práve stojíte a čo všetko sa môže ešte prihodiť počas zostupu dolu.
Pri parkovisku stretávame známych zo zájazdu ako okupujú jeden stánok.Všetku tú zábavu usporadúva majiteľ cestovky. Celkom sa zabávame na tejto situácii, keď vidíme ako si spokojne slovenskí turisti odnášajú škatule s vínom…fakt sa nedá aspoň nepousmiať. Ešte si vypočujeme zážitky výstredných osobností, schopnosť dobre nakúpiť je korunovaná prehliadkou v autobuse a ideme na večeru. Dovidenia Pompeje, zbohom Vezuv.
aj ja sa pridavam s pochvalou, velmi ...
Krásne pripomenutie si na Pompeje ...
Pampuch, celkom milý skorocestopis, ...
Celá debata | RSS tejto debaty